Sklo predstavuje v dejinách ľudstva už päťtisíc rokov remeselnú, umeleckú a neskôr priemyselnú výrobu a tvorbu úžitkových predmetov a umeleckých artefaktov. V jeho spracovaní sa odrážajú technické aj estetické názory doby. Sklárstvo je výrobná činnosť, ktorá zahŕňa nielen výrobu skla, ale aj spracovanie sklárskych produktov – fajansy, frity, glazúr a emailov.
Ak pomineme prírodné sklo obsidián, ktoré vzniká stuhnutím žeravej sopečnej lávy, fulgurity, vzniknuté natavením horniny úderom blesku, a tektity, telieska pripomínajúce sklo a u nás nájdené, nazývané vltavíny (moldavity), až potom je sklo ľudským vynálezom, ale kedy a kým bolo vynájdené, to presne nevieme.
Jeho výroba však patrí k najstarším a najvýznamnejším objavom ľudstva.
- Najstarším známym skleneným predmetom je v Tébach nájdená nazelenalá perla, stará približne 5000 rokov.
- Legendu o vynáleze skla zaznamenal staroveký polyhistor Plínius v 1. storočia nášho letopočtu: V prednej Ázii v Sýrii, pri dnešnom meste Akko, pri ústí fenickej rieky Belus, pristáli so svojou loďou obchodníci rozvážajúci sódu. Chceli si pripraviť jedlo, a pretože nenašli na brehu vhodné kamene na prípravu ohniska, použili pod kotlíky väčšie hrudy sódy. Aké bolo ich prekvapenie, keď zistili, že veľký žiar ohňa roztavil sódu s pieskom do pramienkov neznámej priesvitnej hmoty – tekutého skla.
Objav skla súvisí, s najväčšou pravdepodobnosťou s tavením rúd a s používaním glazúry na keramike, a to v miestach dávnej Mezopotámie, kde už v druhej polovici 2. tisícročia tvarovali zo skla prvé duté nádobky. Nasvedčuje tomu aj používanie foriem – kadlubov, na tvarovanie skla, ktoré boli už známe z odlievania kovových predmetov. Aj opracovanie drahých kameňov brúsením, rezaním a rytím sa prenieslo do sklárskej technológie, ktorá tak nadviazala na vytváranie kovových a fajansových šperkov a šperkov z drahokamov
Najstarším sklárskym výrobkom nebolo sklo samo osebe, ale sklovitý materiál, označovaný súhrnne ako fajansa. Prvé fajansové predmety sa vyrábali už od 5. tisícročie pred Kr. n. l. v Mezopotámii, v Egypte a neskôr aj inde. Pozostávali z jadra sformovaného zo steatitu, kremičitého materiálu alebo z práškového kremeňa, pokrytého sklovitou vrstvou. Sklený povrch sa dosahoval buď aplikáciou sklenej polevy – rozomletej frity zmiešanej s vodou a vypálenej, alebo ponorením predmetu do roztoku rozpustných solí či do práškovej frity a jeho vysušením (tzv. eflorescence) alebo obalením v glazovacom prášku a následným vypálením (tzv. cementácia).
Vlastné sklenené predmety, ktoré neobsahovali jadro z iného materiálu, sa začali zhotovovať až od polovice 2. tisícročie pred Kr. n. l. v severnej Mezopotámii či Sýrii a vzápätí aj v Egypte. Skutočnými sklárskymi majstrami staroveku sa stali Egypťania. Dôležitým medzníkom vo vývoji sklárskej výroby bol vynález sklárskej píšťaly v 1. storočie pred Kristom.
Staroveká Čína bola mohutná krajina so svojbytnou vyspelou kultúrou, ktorá sa formovala od 4. tis. príklad n. l. Čínske výtvarné umenie je súčasťou jednej z najstarších svetových civilizácií, ako dokazujú nálezy.
Výroba skla sa tu začala azda už v 2. stol. príklad n. l. Niektoré správy uvádzajú, že sklo a sklenený tovar sa dostáva do Číny až na začiatku 3. stol. n. l. Bolo dovezené z Blízkeho východu (Alexandria, Fenícia). V 5. stol. n. l. poslal vraj byzantský cisár juhočínskemu cisárovi vzácne sklenené dary, aj umelca – sklára, ktorý vedel opracovávať horský krištáľ. Toto umenie bolo odovzdané čínskym sklárskym majstrom, ktorí ho ďalej rozvíjali. V Číne bola zavedená výroba sklenených krígľov, čiaš a pohárov, ktoré tvarovo napodobňovali nádoby majstrovsky rezané z jadeitu a iných ušľachtilých domácich kameňov.
Základnou výrobnou technikou bolo liatie skla do tvarovaných foriem. Jadrom býva najčastejšie biele opakné sklo, na ktoré je nanášaná jedna aj viac vrstiev farebného (väčšinou červeného) skla. Prerezávaním tohto vrstveného skla na biely podklad vzniká hlavná dekoratívna technika, ktorá dosiahla mimoriadnu úroveň a dala vzniknúť krásnym nádobám. Pri výzdobe bol tiež používaný dekor z bieleho emailu. Podobný sklovitý email sa využíva aj pri maľbe najjemnejšej keramiky – transparentného porcelánu, ktorý je v období od 7. stol. n. l. mimoriadnym objavom čínskych keramikov.
V čínskych sklárňach sa vyrábali perly, vázy, misky, nádobky s viečkami, hrnčeky, čaše, fľaše, fľaštičky na tabak a i. Číňania tiež ako prví vyrobili optické sklo, ktoré použili do okuliarov.
Najväčšou zvláštnosťou je to, že sa v Číne po dlhé stáročia nevyrábalo fúkané sklo. Až v novoveku sa začalo používanie, v ostatnom kultúrnom svete už dávno známej, sklárskej píšťaly.
Práve v tom, že všetky staršie čínske sklá boli liate do foriem, spočíva obrovský rozdiel medzi čínskymi a európskymi sklenenými výrobkami. Sklo z európskych hút aj z Blízkeho východu je už od zmeny letopočtu fúkané sklárskou píšťalou a jeho tvary sú odvodené od bubliny, od banky skla. Toto sklo v sebe nesie svojbytný tvar, vlastný iba jemu. V Číne sa nikdy nevyskytujú zvláštne, typicky sklenené tvary, ale vznikalo tu liate preberané vrstvené sklo, na ktorom bola uplatnená precízna rezba, prevzatá z rezby kameňov, ktorá sa v Číne pestovala už tisíc rokov.
Podľa chemického zloženia delíme kremičité sklá na sklá:
- sodno-vápenaté - sklo je ľahko taviteľné, štiepateľné a vhodné na fúkanie (ako napr. staré sklá antické, benátske sklo, francúzske sklo a pod.),
- draselno-vápenatá (české sklo vhodné na rezanie a brúsenie),
- sodno-draselno-vápenatá (sklo dnes bežne u nás vyrábané),
- draselno-olovnatá (anglická, sklo je mäkké a lesklé a využíva sa na brúsenie, liatie a výrobu optického skla).
Okrem týchto najbežnejších druhov skiel existujú ešte zvláštne sklá, v ktorých sa vyskytuje oxid boritý alebo zinočnatý a oxid lítny.
/search_thin.svg){kind=small}
/user.svg){kind=small}
/cart.svg){kind=small}
/heart.svg){kind=small}
Obľúbený/compare.svg){kind=small}
Porovnať
zdarma
